Najbežnejší nepriateľ všetkých fantastických svetov
Najbežnejší nepriateľ všetkých fantastických svetov - orc. Slovensky ohyzd, škrat, skirt, občas škriatok (výber jedného z mien záleží od vôle prekladateľa), česky skřet, no v oboch jazykoch sa používa aj zdomácnená verzia pôvodného výrazu, ork. To akiste preto, lebo tento tvor je anglický výmysel a v slovanskom folklóre vhodný ekvivalent jednoducho neexistuje. Nech už majú meno akékoľvek, vždy sú zlí, hlúpi, zaostalí a v príbehoch (zväčša) stoja na opačnej strane barikád...
Vo fantastike sa po prvý krát objavili (tak ako väčšina iných vecí) už v Hobitovi, ale v celej svojej zákernosti boli odhalení až o dve desaťročia neskôr, v Pánovi prsteňov. Pokrivení na tele i na duši, všetci bez výnimky krutí, nedisciplinovaní a zbabelí. V Stredozemi existuje množstvo ich plemien (napríklad plemeno otrokov, nazývaných snaga), z nich najdokonalejšiu stvoril čarodej Saruman: Uruk-hai. Ale všetky plemená majú spoločné črty a jednou z nich je prepadávanie bezbranných.
Prvý kontakt čitateľov s touto rasou sa udial práve takto:
Nestihol ani narátať do päť a z pukliny povyskakovali veľkí ohyzdi, mocní a škaredí ohyzdi. Bolo ich neúrekom...
Zlapali Bilba aj trpaslíkov a utekali s nimi preč. Bola už hustá tma, v akej vidia len ohyzdi, čo sa rozhodli žiť v srdci hôr. Chodby sa krútili a križovali všetkými smermi, no ohyzdi sa tu vyznali tak dobre, ako sa vy vyznáte vo vašom meste. Cesta viedla jednostaj dolu a bolo tam veľmi dusno. Ohyzdi boli veľmi dotieraví, nemilosrdne štípali, chichotali sa a rehotali strašnými kamennými hlasmi. Bilbo sa cítil ešte nešťastnejší ako vtedy, keď ho trol zdvihol za nohy. (Hobit; str.50)
To ale ešte nevedeli, že s trpaslíkmi putuje aj čarodejník. Keď to zistili, bolo už, samozrejme, neskoro.
O pôvode týchto tvorov hovoria tieto dve nasledujúce pasáže:
"Někteří na Eressëe však stále vypráví temnější příběh. Říkají, že skřeti byli opravdu na svém počátku sami Quendi, jeden kmen nešťastných Avari, jež Morgoth obelhal, zajmul, zotročil a tak je úplně zničil." (Morgoth`s Ring; str. 80)
Skřítkové, skřeti (a piktmužíci). Více či méně zaměnitelné pojmy (skřítek je skřet žijící pod zemí, skřet je skřítek, který vylezl na povrch nadýchat se čerstvého vzduchu, a piktmužík je bojující skřítek) pro zeměplošský nejmenší (od deseti do šedesáti centimetrů) humanoidní druh. Lze je potkat jen velmi zřídka, ne proto, že by byli vzácní, ale kvůli rychlosti a přirozené touze držet se stranou od bytostí, pro které by byli jen něco nepříjemného na podrážce jejich boty. Jsou to většinou lovci a sběrači, hlavně majetku přináležejícího někomu jinému. (Průvodce po Zeměploše; str. 516)
...ale o těch nešťastnících, které polapil Melkor, se ví pramálo jistého. Přesto moudří z Eressëi věří, že všichni Quendi, kteří padli Melkorovi do rukou, byli uvězněni a pomalým uměním krutosti byli zkaženi a zotročeni, a tak vypěstoval Melkor ohavné plemeno skřetů ze závisti k elfům a jim na posměch. Později se stali jejich nejkrutějšími nepřáteli. Skřeti totiž měli život a množili se po způsobu Ilúvatarových dětí, a Melkor od své vzpoury v Ainulindalë před Počátkem nemohl vytvořit nic, co by mělo vlastní život nebo zdání života: tak praví moudří. A skřeti v hloubi svých temných srdcí nenáviděli Pána, kterému sloužili ze strachu a který byl původcem jejich bídy. Toto byl možná Melkorův nejpodlejší čin a nejodpornější Ilúvatarovi.(Silmarillion; str.?)
Teda to boli elfovia pokrivený Morgorthovou zlou mocou na nepoznanie. To je samo o sebe zvláštne – elfovia boli najvznešenejší a najhorlivejší nepriatelia Morgortha, ich slobodná vôľa bola „tŕňom v jeho oku“ a práve zo skazených elfov stvoril ohyzdov, najväčšiu hrozbu všetkých neskorších čias. Teda z tých najlepších sa stali tí najhorší, zaujímavý paradox. Hádam preto elfov na smrť nenávideli:
...ukázal na Thorinov meč.
Pri pohľade naň veľký ohyzd strašne zreval od zúrivosti. Všetci jeho vojaci zaškrípali zubami, zahrkotali štítmi a zadupali nohami. Meč okamžite spoznali. Svojho času pobil stovky ohyzdov, keď ich dobrí elfovia z Gondolinu prenasledovali po kopcoch alebo porážali pred ich vlastnými múrmi. Volal sa Orkrist čiže Rozparovač ohyzdov, ale ohyzdi mu jednoducho vraveli osteň. Nenávideli ho, a ešte väčšmi nenávideli jeho nositeľa.
„Vrahovia a priatelia elfov!“ zreval veľký ohyzd. „Zbičujte ich! Zbite ich! Dohryzte! Domliaždite! Postrkajte do temných dier, plných hadov, nech už nikdy neuvidia svetlo!“ Tak sa rozzúril, že vyskočil z trónu a sám sa s otvorenou papuľou vrhol na Thorina. (Hobit; str.53)
Ďalším podstatným detailom je, že zlý Morgorth ohyzdov nestvoril (lebo zlo vo filozofii profesora Tolkiena nemá moc tvoriť, len ničiť a deformovať), ale pokrivil.
Na druhej strane, ako môžeme tvrdiť, že ohyzdi sú zlí? Počas prvej noci po Gandalfovom súboji s balrogom nám sa Gimli zhovára s Frodom:
„Nič, iba vietor,“ povedal. „Nikde nijaký ohyzd, alebo som hluchý ako peň. Dúfajme, že im stačilo, že nás vyhnali z Morie. Iný cieľ možno nemali a nazáleží im na nás – a ani na prsteni. Ak im však padne veliteľ a chcú ho pomstiť, často prenasledujú nepriateľov dlhé míle až na pláne. (Pán prsteňov; str. 337)
Gimli nám prezradil dôležitú informáciu – ohyzdy sa vydávali pomstiť svojich veliteľov. Takže im na ňom záležalo – keby nie, načo by sa trmácali ďaleko od domovov do cudzích končín (kde boli v jasnej nevýhode) a tam bojovali s nepriateľom? Určite už mali nového veliteľa (vychádzam z Dvoch veží, kde je popisovaný boj o vodcovstvo medzi ohyzdmi a uruk-hai) a nebol žiaden praktický dôvod púšťať sa do pomsty.
Navyše, ak budem naďalej vychádzať z Dvoch veží, nemali svojich, tvrdých a surových, veliteľov radi. Len tak by neriskovali krky pre spomienku na tvora, ktorý ich celé mesiace mlátil bičom a nútil makať, kým on (de facto) leňošil. Prečo by ho chceli pomstiť i za stratu vlastných životov, ktoré mali radi – veď občas dokonca neposlúchli svojho pána Saurona a nevykonali jeho rozkaz, aby si zachránili kožu!
Zdá sa, že jednoducho boli vychovaní tak, aby veliteľa, i keď ho nenávideli, pomstili. Bolo im to od mala vštepované.
My rozoznávame dobro a zlo na základe právd, ktoré sú nám spoločnosťou vštepované od útleho detstva, čo ak boli ohyzdom vštepované úplne odlišné pravidlá? Žili v tieni svojho zlého pána, sotva mohli vedieť, že na svete existujú morálne hodnoty dobra a zla, tak ako slávni filozofi so starovekého otrockého štátu Atény – otroctvo im pripadalo úplne normálne (dokonca na ňom postavili svoju demokraciu), ani vo sne by ich nenapadlo prepustiť zo svojich domácností a statkov všetkých otrokov. A predsa dnešní človek jednoducho vie, že otroctvo je zlé. Boli teda Aténčania vlastniaci otrokov zlý? Určite nie. Len žili v dobe, kedy bolo prirodzené vlastniť otroka. Ohyzdom bolo prirodzené niečo iné ako ľuďom – boli teda zlý?
Posledným klincom v truhle je kauza Šargat.
Po zajatí Froda v Cirith Ungol sa dostali kapitáni Šargat a Gorbak do sporu. Nevedeli sa dohodnúť o ďalšom osude jeho vecí, predovšetkým o osude vzácnej mithrilovej košieľky. Gorbag, chcel košieľku pre seba, no Šargat trval na jej odovzdaní do rúk temného pána (ako mal v rozkaze), napriek tomu, že Gorbagovi muži boli v presile. Strhla sa bitka oboch skupín proti sebe – Šargat zradného kapitána prebodol a tak sa zbavil konkurenta. No nezachoval sa ako podľa nás typický ohyzd, ktorý by využil situáciu a zmizol i s košeľou. Ďalej chcel plniť rozkazy, dokonca nehľadel na vlastný život aj chcel vyplniť pánovu vôľu i vtedy, keď sa dozvedel, že v pevnosti zabíja „krvavý elf“. Šargat bol jednoducho spoľahlivý kapitán.
Ako povedal Marek Dekastello: „Šargat byl dobý škřet. Byl to ten typ skřeta, který by jste chtěli, aby pro vás pracoval, kdyby jste byli Temným pánem.“
Ohyzdi v Stredozemi teda boli i svedomitý a zodpovedný.
Profesor Tolkien neskôr začal uvažovať nad zmenou ohyzdej definície, no zomrel skôr než svoje nápady zapísal. Ohyzdi ostali teda takí, akých ich poznáme z jeho príbehov a kto vie čo všetko by sa zmenilo, keby svoje úvahy dotiahol do konca.
Po jeho skone začali ohyzdov používať iní, no nikdy sa ich vlastnosti ani podoba príliš nemenili – akákoľvek zmena bola skôr kozmetická (napríklad v sérii Dragonlance).
Pratchett vo svojom Sprievodcovi po Zemeploche napísal:
Niektorí spisovatelia si túto rasu prispôsobili. Napríklad Paolini vo svojom Odkaze dračích jazdcov má urgalov, ktorých vo svojom slovníku (podľa mňa) celkom vtipne definuje ako „monstra“. Pochádzajú z púšte, na ich rebríčku hodnôt je sláva v boji najvyššia z hodnôt.
Čo sa týka vzhľadu, podobajú sa mužom s dozadu ohnutými nohami (ako kôň alebo faun) a tučnými zvieracími rukami slúžiacimi k deštrukcii. Nad ich maličkými ušami vyrastá pár zatočených baraních rohov. Jednou z odnoží urgalov sú veľký kullovia, jasný ekvivalent trolov.
Ak ste videli film Eragon, tam boli urgalovia len pomaľovaný divosi, akiste ako skrátenie filmového rozpočtu. Ak ste nevideli, pozrite si túto fotografiu.
Ohyzdov spracovalo aj DrD (český ekvivalent amerického Dungeons & Dragons). V ponuke rás sa objavili škreti, orkovia, polorkovia (kríženec medzi orkom a človekom) a goblini ako tri rozdielne rasy s výraznejšími odchýlkami, no všetky vychádzajú z klasického Tolkinovského zlotvora.
Ešte väčší zmätok spôsobuje fakt, že existuje mnoho svetov pre DrD a vlastne každý PJ si svet môže ľubovoľne upraviť. Vukogvazd, najobdivuhodnejší český DrD svet, definuje túto rasu takto:
Ač se to dnes zdá skoro neuvěřitelné, skřeti nebyli vždy tak proklínanou a všemi nenáviděnou rasou. Tou se stali až poté, co se dostali pod vliv temných bohů. Ze skřetů se vyvinuli orkové, goblini, sarkoni a stolini, ale také vodní skřeti, gnóbové a gnómové, kteří pod nadvládu temnoty neupadli. Skřeti zpočátku obývali všechna možná prostředí, od skal a hor přes lesy a údolí až po pobřeží a močály. Nebyli však tak inteligentní ani velcí jako elfové a živili se spíše sběrem plodů než lovem. To však jen do té doby, než od elfů získali první zbraně. Již pod vlivem temných bohů se začali dopouštět ukrutností na elfech a později na dalších plemenech. Také proto jsou dodnes pronásledováni a nelítostně hubeni. Přesto jich však neubývá, ba zdá se, že jich po světě chodí stále víc a víc. Skřeti a jejich ostatní druhy jsou prvními takzvanými krátkověkými rasami - dožívají se věku čtyřiceti let.
S príchodom PC hier sa fantastika preniesla aj tam. A vzala zo sebou i túto zlú rasu.
Tu spomeniem predovšetkým Warcraft, ktorý už vo svojich počiatkoch ponúkal hru za dve strany: ľudí a orkov (orkovia boli samozrejme tí zlí). Popularita Warcraftu 3, a neskôr aj MMORPG World of Warcraft, je neskutočne veľká (predovšetkým na západe). Orkovia v tejto hre sú zelení, veľký, chlpatý, svalnatý a drsný (celkom ako vo Warhamere), čo dnes najrozšírenejšia predstava orkov v PC hrách. V oboch hrách sa stal práve ork, neľútostný bojovník, symbolom hry. Asi preto, že obe hry sú predovšetkým o neľútostných bojoch.
Na tému Warcraftu bolo vydaných niekoľko kníh (pri porovnaní s inou fantastikou nevalnej kvality), ktoré však boli len klasickým byznisovým ťahom na spôsob amerického zarobme čo najviac kým sa dá a ich sláva, ak niekde niekedy bola, rýchlo pominula.
Zlá rasa je vo fantastike jednoducho nutnosť. Do koho by rúbali hrdinovia? S kým by vznešené a ctihodné kráľovstva viedli vojnu? Koho možno beztrestne zabiť? Na koho si dávať pozor? Samozrejme, väčšinou to schytajú práve oni. Orkovia.
Na druhú stranu, potrebnosť jasných záporákov je tak silná, že orkovia majú o živobytie postarané a z fantastiky tak skoro nezmiznú. Zlo je večné!
:)
(Zubarko, 9. 12. 2011 19:53)