Prísaha - Príbehy o Vimke
Ponáhľali sa. Spod kopýt odletoval drobný, biely štrk. Kolesá voza nadskakovali, hoci sa pohonič snažil vyhýbať ostrým skalám roztrúseným po ceste. Strieška sa kymácala, ale Jasludka akoby ju držala svojím strachom. Svetlan cválal tesne pri nej a dával pozor, aby nohy jej žrebca náhodou nevybočili z tmavého, rozstrapkaného obdĺžnika tieňa.
Privalili sa tak rýchlo, ako predtým.
"Už sú tu!" skríkla Vimka a ryčanie koní potvrdilo jej slová.
Hamovky zaškripeli a kolesá vyrili do bieleho štrku tmavšie pásy. Vladykova rodina okamžite zosadla a natisla sa pod striešku. Jasludkin žrebec sa rozbehol dopredu, ale nedostal sa ďalej než pár krokov. Všetci sa dívali, ako jeho veľké telo nrazilo do neviditeľného múru, skrútilo sa na zadných, prevalilo na chrbát a vybuchlo v gejzíre krvi, mäsa a úlomkov kostí. No ani kúsoček, ani kvapka nedopadli späť na kamenistú zem. S tichým zasyčaným sa vyparili rovno vo vzduchu.
Než začnem kritizovať a chváliť, prečítajme si, čo o knihe hovorí vydavateľ:
„Vedma Vimka je liečiteľka obdarená schopnosťami, ktoré sú pre iných požehnaním, no pre ňu prekliatím. Nezvyčajné umenie a moc, ale najmä prísaha pomáhať všetkým bez rozdielu, totiž z Vimky často robí zločinca na úteku. Poslanie ju privádza do veľmi komplikovaných situácií, v ktorých je nutné zvážiť možné následky a niekedy i vybrať menšie zlo. Príbehy o Vimke sa vyznačujú napätím a dynamikou, rešpektom k ľudskému životu, láskou k prírode a úctou ku kultúrnemu dedičstvu, ktoré nám bolo ponechané od našich predkov.“
Alexandra Paveleková nie je na Slovensku neznáma autorka. Skôr naopak. Niekoľkými víťazstvami, niekoľkými publikáciami a stálou aktivitou sa stala najznámejšou slovenskou fantasy spisovateľkou. Do sveta, ktorému vládnu Frodovia, Potterovia a Geraltovia, poslala Vimku – charizmatickú liečiteľku, ktorá životy neberie, ale dáva.
Myšlienka takejto nebojujúcej hrdinky je svieža a Vimku možno postaviť do známych situácií, ktoré bude riešiť po svojom. Ale nezvyčajná hrdinka sa dostáva i do nepresvedčivých udalostí, ktoré rieši nie celkom uveriteľne.
Príklad za všetky: v poviedke Pávie pero urobí Vimka v primitívnych podmienkach prvú (narýchlo prichystanú) transfúziu krvi. Pričom je darkyňou ona. Transfúzia krvi (odhliadnuc od faktu, že v jej svete podľa všetkého nie je lekárska veda na takej úrovni, aby sa niekomu o niečom podobnom čo i len snívalo a teda Vimka o nej nemá odkiaľ vedieť) je vec náročná i dnes, ale ona si vystačí s pávím perom a ihlou. Navyše, daruje vlastnú krv: pri čítaní celej scény som sa bohužiaľ usmieval, lebo čo je veľa, to je veľa a treba pamätať, že aj fantastika má isté hranice. Ak by bolo v poviedke aspoň naznačené, že sa takýmto extrémne pokrokovým praktikám naučila v „najvzdialenejšom Oriente“, alebo zo zabudnutých spisov „múdreho pustovníka“ či od „Setovho kňaza“, celý problém neuveriteľnosti by bol vyriešený.
Vimka dokáže z ľudí sňať bolesť, no len za cenu tej vlastnej. Následkom je podráždený žalúdok, až vracanie a preto sa nečudujte, keď Vimka vracia častejšie ako jedáva. Možno by bolo lepšie, keby autorka v budúcnosti pre Vimku vymyslela aj iné príznaky vyčerpania, lebo pri posledných poviedkach som už prevracal očami, keď „to“ zas na ňu prišlo.
Najzávažnejším problém celej zbierky je, že všetky poviedky sú akosi na jedno kopyto. Takmer každá poviedka sa točí okolo Vimkinho daru, takmer každá poviedka je vyriešená jej intelektom, takmer v každej putuje v rámci hľadania práce a zdá sa, akoby boli poviedky písané podľa jednej osnovy.
Tu by som Vimku porovnal so zaklínačom Geraltom, ktorého „dar“ je protipólom Vimkinho daru. Ten je tiež povahou svojej profesie nútený putovať odniekiaľ niekam, no v mnohých poviedkach sa venuje aj iným činnostiam. (Mapríklad v poviedke Večný oheň sa ocitá v meste len preto, lebo si chce kúpiť novú kazajku a končí tak, že Geralt dostáva novú a poviedka sa líši od tých, v ktorých si zarába peniaze používaním svojho „daru“.)
Posledným mínusom je kolísavá kvalita poviedok. Za výrazne najlepšiu považujem Trvalé riziko, poviedku, ktorá je aj najstaršia. Začína sa skvelo, má výraznú atmosféru, Vimka sa správa uveriteľne a celý dej je nepredvídateľný a navyše logický: radosť čítať.
Naopak Rozprávka o šťastí je... o ničom. Posvieťme si na dej: Vimka príde do rodnej dediny, stretáva sa so sestrou (na povrch vyplávajú staré spory), zachráni z rúk dedinčanov fénixa (fénix je vlastne nasilu rozdelená hermafroditná bytosť, ktorú spojí zvona v jedno), fénix ju odmení a krátko na to sa stretáva so sestrou, ktorá sa rozhodla aspoň na čas a staré spory nepripomínať. Veľa vecí je nevysvetlených, chýba napätie či atmosféra, obe príbehové línie sú nedostatočne rozvité a, čo je najhoršie, poviedka je v celej zbierke ako prvá a preto môže čitateľov veľmi ľahko odradiť od prečítania celej zbierky.
Kladom celej zbierky je fakt, že sa svet v ktorom žije Vimka nesie slovanské prvky (slovanský bohovia, hradiská, sviatky, mená...). Horšie je, že ten fantastický svet nám autorka príliš nepribližuje: nevieme nič o kráľovstvách ktorými Vimka chodí, významných kultúrnopolitických centrách, hrdinoch či legendách, pomeroch a vzťahoch... Ak vo fantastike hľadáte bohaté a rozmanité svety, budete sklamaný, aj keď je treba autorke priznať, že v poviedkach (ktoré musia byť stručné) sa opisujú svety pomerne ťažko.
Ale dá sa to: viď Sapkowski.
Autorkin štýl je pútavý a atraktívny – to je hádam najvýraznejšie plus, ktoré zachraňuje celú zbierku. Občas nejaká pointa vyšumí do prázdna, občas zaškrípe dej a sem-tam narazíte aj na vatu, ale väčšinou sa pri čítaní nebudete nudiť.
Zbierka Prísaha obsahuje nudné i pútavé poviedky. Nad tými nudnými prižmúrte oko (alebo ich preskočte), ale tie podarené rozhodne stoja za prečítanie.
Svetlá stránka: - Sympatická Vimka - Slovanské reálie - Príjemné čítanie - Niekoľko naozaj skvelých poviedok |
Temná stránka: - Nepresvedčivo podané udalosti - Nedostatočne rozvitý svet - Priveľa žalúdočných problémov - Niekoľko horších poviedok |
||||||
Čitateľnosť: |
70% | Originalita: | 60% | Dej: | 50% | Čaro: | 30% |